Korene z detstva 🌱
Narodila som sa na Kopaniciach, v dedinke Krajné. To len aby bolo jasné, že nejde o nejaký kopaničiarsky románik z veľkomesta. Toto je láska z detstva. Ale ako to už býva, človek má krídla, kým mu ich neutrhne hypotéka alebo škôlka. Na vysokú školu som ušla do Bratislavy a ostala tam… no, povedzme, že dosť dlho na to, aby som pochopila, že život v meste je fajn – pokiaľ máš na lístok do prírody.
Najskôr podnájmy, potom prvý jednoizbák – a keď som ostala tehotná, tak sme si s manželom naivne mysleli, že to chvíľu zvládneme aj v tom 1+kk. A potom na sone zaznelo to magické slovo „budete mať dvojičky“ 👶👶 a všetky naše ilúzie o priestore sa rozplynuli ako ranná hmla nad Myjavou.
Nastal čas konať. Rýchlo sme našli trojizbový byt a presťahovali sa.
Túžba po návrate 🏡
Keď mali deti dva roky, začalo ma to ťahať domov. Na Kopanice. Tak veľmi, že som mala chuť baliť kufre a utekať. Ale racionalita je potvora: dobré školy, práca, lekári, obchody – musíme ostať v Bratislave. Nuž, tak sme si povedali: kúpme si aspoň chalupu.
Ako sme (ne)kúpili dom 🏚️
Po kratšom hľadaní sme našli jeden dom. Tri izby, úplne pôvodný stav, metrová žihľava na celom dvore, dom vyzeral, akoby si len niekam odbehol majiteľ… a už sa nevrátil. Vlastne ani nevrátil – zomrel. Dediči s ním neurobili nič. Cena bola o 20-tisíc € vyššia než náš rozpočet. Tak sme si len zasnívali a nechali tak.
O mesiac som však na dom narazila znova. O 20-tisíc lacnejší. Jasné, že aj o 20 árov menší pozemok, ale úprimne – načo by nám bolo hektárové pole? Nám stačí záhradka a kúsok pokoja 🌼.
A tak začalo naše rekonštrukčné dobrodružstvo. Písal sa rok 2010. Vymenili sme okná, dvere, strechu, omietky, zbúrali ploty a kôlne, zasadili prvý šalát, potom mrkvu, potom paradajky… A takmer každý víkend sme poobede v piatok nasadli do auta a zmizli z Bratislavy 🚗💨.
Chodili sme sa na dedinu nadýchať. Načúvať. Žiť. A dúfali sme, že raz na dôchodku sa sem presťahujeme natrvalo.
Potom prišlo Bernolákovo 🏘️
V roku 2016 som už bola unavená z paneláku v Dúbravke. Aj keď to bol výhľad na Kamzík, vo mne to rezonovalo ako výhľad na ďalšiu výzvu do práce. A tak sme sa rozhodli pre nový začiatok – dom v Bernolákove. Päť izieb, vlastná záhrada, tehlová romantika.
No potom sme zistili, že sme vlastne na dedine, ktorá dedinou už dávno nie je. „Paneláky na ležato“, dom na dome, betón na betóne. Taká IKEA verzia dedinského života – všetko rovnako biele, ľahké a krehké 🫥. Ale aj to bolo lepšie ako dvanásťposchodový kolos.
A tak sme tam bývali. V zápchach, strese, s nákupnými centrami na skok. A v piatok o druhej opäť balili a utekali. Chalupa sa stala našou oázou. Naše telo síce bývalo v Bernolákove, ale duša už dávno žila v Krajnom.
Rok, ktorý všetko zmenil 😷➡️🌲
A potom prišiel rok 2021. Áno, ten. Druhá vlna covidu. Zrazu sa ukázalo, že práca aj škola sa dá zvládnuť z domu. V Bernolákove sme to vydržali asi dva mesiace. Potom sme – ehm – ignorovali medziokresové zákazy a ušli na Kopanice.
Strávili sme tam tri mesiace pokoja, zdravia a normálnosti. Bez paniky, bez respirátorov na prechádzke lesom, bez večných príkazov. Deti sa hrali, učili sa, my sme dýchali 🌲👣.
Keď sa deti museli vrátiť na 6 týždňov do školy, skoro sme sa zrútili. Ony viac než my. Nechceli späť. Ani my.
A tak sme si povedali:
„Tak a je to. Dôchodok prichádza s deťmi na druhom stupni.“
Rozhodnutie padlo rýchlo. Zbalili sme Bernolákovo a cez leto 2021 sme sa natrvalo presťahovali na Kopanice.
A ako je to dnes? ☀️
Manžel pracuje prevažne na diaľku z domácej pracovne, deti nastúpili do školy v Krajnom (kde už mali kamarátov z futbalu) a teraz už sú na stredných školách naspäť v Bratislave. A ja?
Ja som si najprv nariadila ročný sabatikal, kedy som dozariaďovala čo všetko bolo ešte treba. Po roku som si založila realitnú kanceláriu, zameranú na predaj nehnuteľností práve tu – na Kopaniciach. Spojila som 15 rokov skúseností z marketingu a obchodu, lásku k tomuto kraju a chuť pomáhať ľuďom nachádzať to, čo som našla ja – miesto, kde to dáva zmysel.
A čo mi chýba? Nič. 💚
Neľutujem ani jeden deň. Ak niečo ľutujem, tak len to, že sme to nespravili skôr.
Netúžim po nákupných centrách, tlačeniciach, zápchach, hektickosti. Nemám potrebu denne stretnúť sto ľudí. Stačí mi, keď ráno pozdravím suseda, ktorý sa na mňa usmeje alebo susedu, s ktorou prehodím dve tri vety. Keď idem do záhrady a stretnem srnku 🦌. Keď sa nadýchnem a viem, že dýcham vzduch, nie výfuk.
A nie, nežijem na samote. Žijem v kopanici, kde je asi 20 domov. Dvanásť rodín, ktoré tu bývajú natrvalo. Väčšina prišla z mesta, tak ako my. Poznáme sa. Pomáhame si. Samozrejme, občas si aj tu lezú ľudia na nervy – veď sme len ľudia – ale nič extrémne. Skôr také milé, normálne, dedinské spolužitie.
A tak si tu teraz sedím v posteli, pri otvorenom okne, kde vonia čerstvý vzduch, štebocú vtáky 🐦 a prvé lúče slnka tancujú po podlahe. Od šiestej ráno píšem tento článok – nie preto, že musím, ale preto, že chcem.
Pretože chcem, aby si vedel, že sa to dá.
Chcem, aby si vedel, že život na dedine nie je o tom, že sa niečoho vzdáš. Naopak.
Je to o tom, že získaš.
Voľnosť. Priestor. Kľud. Pohodu. Zdravie. Vzťahy. Koreň. Domov. 🏡
A ten sa niekedy nehľadá na mape, ale v sebe.
Ja som tu šťastná. 💫