🌲 Naša Kopanica | veľa uhoriek | nekonečne veľa nápadov | nevyčísliteľný pozemok

Ploty preč!

Keď sme kúpili tento dom (kto nevie, nech si najskôr prečíta tento článok), kde bola meter vysoká žihľava a celý dvor vyzeral ako labyrint z pletiva, búd, šopiek a plotov, prvé, čo som zahlásila, bolo: „Zrušíme všetky ploty!“ 😄 (Samozrejme, len tie vo dvore, nie tie, čo oddeľujú náš kúsok sveta od divočiny plnej srniek, diviakov a susedov 🐗🦌). A že ja nič nebudem sadiť, len tráva, pokoj, hamak medzi stromami a bosé nohy v machu 🌳🧘‍♀️.

Najprv to vyzeralo nevinne. Len taká víkendová láska ❤️. Dni, keď človek príde, zhlboka sa nadýchne ticha, v sobotu vypne mobil 📴 a v nedeľu večer si s ťažkým srdcom balí prázdne košíky a plné duše. Vtedy sme boli ešte chalupári – romantickí, nadšení, večne uponáhľaní 🚗💨. Vymenili sme okná, dali novú strechu 🏠, natreli všetko, čo sa natrelo dať, a čo sa nedalo, to sme aspoň ostriekali hadicou 🚿. Ale stále sme sa vracali.

Prvé záhony

No lenže ešte ani žihľava nestihla na jari narásť, a už som si vymyslela dva vyvýšené záhony. Manžel s otcom (voláme ho dedo, lebo veď aby deti vedeli, že je to dedo 👴 – a aj preto, že ho tak volajú všetci, aj tí, čo nie sú rodina) zohnali dosky, hlinu, vedrá, šróby, krivý meter a nadšenie. Drevo sme neošetrili, lebo „ekologicky“ – nech si aj červotoče pochutnajú 🐛. Tri roky to držalo. Presne tri. Ale mala som trochu jahôd, reďkovku, trochu mrkvy do polievky a nejakú pažítku.

Potom som si povedala, že dve „bedničky“ sú ako dve kocky čokolády – málo na chuť, ale veľa na výčitky 🍫😅. Tak som záhony zrušila a vyrobili sme záhradku. Takých skromných asi 10 × 5 metrov. Už boli aj rajčiny, papriky, cibuľa aj cesnak, všetko ako z časopisu „Záhrada snov pre začínajúce naivky“ 🌶️🍅🌿.

Namiesto stodoly cuketa

Ale ja som chcela aj cuketu. A hokaido pre deti na polievku! 🥒🎃 Lenže to sa tam nezmestilo. Dedo vtedy spomenul, že tá stará stodola na hranici záhrady potrebuje novú strechu, vraj za 1 000 €. A ja že: „Za tisícku? Na čo mi je stodola, keď nemám traktor ani kravu?!“ 🚜🐄 Rozhodnuté. Stodola pôjde preč a namiesto nej bude záhrada! A tak aj bolo. Zrazu som mala záhradu dvojnásobnú a dušu spokojne naplnenú plánmi na všetko – okrem oddychu 😅.

Srny, diviaky a trochu levandule

Potom však prišlo rozhodnutie, že tu nebudeme len chalupárčiť, ale bývať. A manžel sa raz, pri kosení toho horného zdevastovaného kúta zeme nad domom, zamyslel nahlas: „Že by som to pooral a zrovnal? Zasejeme trávu nanovo.“ Môj mozog však počul niečo iné. Slovo „poorieme“ vo mne spustilo zelenú sirénu a výkrik: „Sad! Levanduľa! Stromy! Veľký projekt!“ 🚨🌳💜

A tak sa aj stalo. Na jeseň sme nasadili stromy. Dedo poradil, že pod ne treba dať zajačí hnoj, nech im ide rýchlejšie do koreňov. No išlo to rýchlejšie aj diviakom do ňufákov – do rána boli všetky stromčeky „vyorané“, presne ako v reklame na poľnohospodársku techniku značky „Diviak 3000“ 🐗🤖. Sadili sme znova. Do jari vydržali a potom ich srnky na jar trochu (čítaj: úplne) zožrali. Takže z ovocia sme mali akurát zážitky a ohlodané sny 🍂😢.

Ale zachránila to sestra. Doniesla mi desiatky sadeníc levandule lekárskej, také tie drobné, čo len dúfajú, že raz budú veľké 💜. Zasadila som ich a bola som na seba pyšná, že raz sa tu budem cítiť ako v Provensálsku. Raz. Stále to však vyzeralo ako levanduľový sen vo fáze embrya. Tak dedo vymyslel, že pomedzi ne zasadíme zemiaky – také obyčajné, čo sme dostali od kamarátky, pôvodne určené na obed pre brojlerov (o tom možno nabudúce) 🥔🐓. A pomedzi levanduľu sme šupli aj tie.

Dedovi sa však stále málilo, tak sme dookola dali kukuricu 🌽, veď aby bolo pre brojlery. A ja som pridala uhorky. Pre istotu celý sáčok semien. Veď čo ak nevyjdú? Vyšli. Všetky. Po pár týždňoch som rozdávala uhorky aj ľuďom, čo išli len okolo. Nikto nebol v bezpečí 😄🥒.

A tak sme namiesto trávy mali zemiaky, kukuricu, levanduľu, bylinkovú záhradu a džungľu uhoriek 🌿🥗. Bylinky sa páčili hlavne srnám. Na jeseň mi zožrali všetku petržlenovú vňať, lebo – citujem srnu – „už nebolo čo jesť“ 😬.

Plot to zachránil

A vtedy padlo posledné rozhodnutie: treba plot. Áno, áno ja viem, predtým som všetky zrušila a teraz ich idem znova budovať? Taký je život….Sused, pilčík srdcom i motorovou pílou 🪓❤️, doniesol guľatinové stĺpiky. Muž najprv hrdinsky zahlásil, že jamy na stĺpiky navŕta ručne. Ručným vrtákom. Tým klasickým, ktorý pamätá ešte federálny štátny rozpočet 🕰️. Prvú jamu vykopal statočne. Druhú už trochu nasilu. Tretiu dokončil s poznámkou, ktorú tu kvôli slušnosti radšej neuvediem 😅. Našťastie si na druhý deň požičal motorový vrták.

To bolo iné divadlo! Hlučné, špinavé, výkonné, ale hlavne rýchle 🔊🛠️. Zrazu jamy rástli ako huby po daždi a stĺpiky stáli ako vojakmi postavená poľná stráž. Pletivo sme natiahli v dvoch dejstvách – lebo veď na prvýkrát ho bolo málo, kto mal vedieť, že dookola je to až také veľké 😄. Ale dali sme to.

Už je to náš domov

Plot drží. Zatiaľ. Srny sa zatiaľ neodvážili, líšky ani diviaky levanduľa ani stromčeky nelákajú a ostatní susedia ako včeličky nám nevadia 🦊🐝. Práve naopak. My máme konečne pocit, že to tu nie je len „miesto na chvíľu“. Je to náš priestor. Naše hniezdo 🏡. Sadili sme ho vlastnými rukami, zalievali potom, rýľovali frustráciou aj nádejou.

A ten sad? Rastie. Ako sen, ktorý už netreba odkladať na víkend, aj keď ani tento rok z neho vďaka mrázikovi úroda nebude. 🌳💜🛠️ Nevadí, nikam sa nechystáme a na prvé nektárinky, broskyne, marhule či figy si radi počkáme 🍑🍈.

A takto si tu žijeme – v súlade s prírodou 🌲, v súznení so zemou 🌍, s láskou ku Kopaniciam 💚 a s nekonečnou schopnosťou vymýšľať si stále nové dôvody, prečo namiesto ležania v tráve zasa raz niečo budovať 🌱🛠️🌾.