Naša Kopanica | plot postavený | bránka otvorená | kaleráb načatý | zajace vysmiate

Keď som minulý rok slávnostne oznámila, že konečne máme plot a že naše levandule, stromčeky, uhorky, zemiaky, bylinky a všetky ostatné zelené obete mojich nápadov sú v bezpečí, mala som pocit, že sme vyhrali. 🎉

Plot stál. Bránka fungovala. Srny ostali vonku. Diviaky sa tvárili urazene, ale čo tam po nich.

A ja som si myslela, že tým sa kapitola „boj s divou prírodou“ úspešne uzatvára.

Lenže to bol omyl približne rovnaký, ako keď som pred pár rokmi vyhlásila, že ja žiadnu záhradu nechcem.

Príroda totiž nikdy neprestane hľadať nové spôsoby, ako človeku pripomenúť, že je tu len hosť. 🌿

A tento rok si na to najala zajace. 🐰

Vlastne, nie sú tu nové. Boli tu vždy. Len sa proste tento rok rozhodli dostať do nášho zorného uhla viac, než je nám milé.

Na pohľad sú celkom sympatické. Keby ste ich stretli niekde na lúke, možno by ste si povedali, aké milé stvorenia. Možno by ste im aj mrkvu priniesli.

Ja už nie. Ja už viem svoje.

Tieto tvory totiž nechodia do našej záhrady náhodou.

Majú systém.

Som presvedčená, že niekde za plotom sedia v tráve a sledujú situáciu. Možno majú rozpis služieb. Možno vysielačku. Možno celú organizovanú skupinu.

Pretože normálne zajace predsa nemôžu vedieť, že som zabudla zavrieť bránku.

Ale tieto áno.

Človek vybehne po hadicu, ide po motyku, nesie vedro ku kompostu, niečo ukáže dedovi, niečo potrebuje muž a medzitým si povie:

„Veď sa hneď vrátim, ešte som na dnes neskončila……“

Vesmír ma však iné plány.

A presne vtedy niekde začne zajačí poplach.

Bránka otvorená. Opakujem. Bránka otvorená. Kaleráb bez ochrany.

A tá malá ušatá banda už letí.

Najhoršie na tom je, že tie zajace ten kaleráb ani poriadne nezožerú.

To by som ešte pochopila.

Keby ho vytiahli zo zeme, sadli si pod jabloň a poctivo ho zlikvidovali.

Ale nie.

Obžerú polovicu listov a idú preč.

Kaleráb zostane stáť na záhone ako človek po zlom kaderníkovi – síce žije, ale každý vidí, že sa mu stalo niečo nepríjemné.

A potom sa naň pozerám ja.

Aj kaleráb sa pozerá na mňa.

A obaja vieme, že sme zlyhali.

Najhoršie na celej situácii je, že tento rok toho v záhrade zatiaľ zase až tak veľa nie je.

Teda je.

Burina.

Burina je fantastická.

Burina má očividne vlastné spojenie s vesmírom.

Nepotrebuje teplo…veď tento rok žiadne poriadne ešte nebolo.

Nepotrebuje vodu…tej sa nám tento rok tiež veľmi neušlo.

Nepotrebuje starostlivosť….nikto ju neokopáva.

Nepotrebuje ani dôvod.

Jednoducho rastie.

Som presvedčená, že keby prišiel koniec civilizácie, po nás zostanú len šváby, žihľava a moja burina.

Ale zelenina?

Tá sa tento rok tvári, akoby potrebovala najprv vyplniť žiadosť, získať tri potvrdenia a počkať na schválenie počasia.

V noci je zima.

Ráno je zima.

Niekedy aj cez deň je zima.

Paradajky urazene stoja na mieste.

Papriky premýšľajú o zmysle života.

Ale kaleráb, ktorý bol jedným z mála optimistov, ten nepotrebuje teplo, ten rástol.

Takže človek celé týždne opatruje pár statočných rastliniek, ktoré sa rozhodli nevzdať.

A potom prídu zajace.

A obžerú presne moje kaleráby.

Nie burinu.

Nie pŕhľavu.

Nie bodliaky.

Nie.

Kaleráb. Samozrejme.

A tak som tento rok pochopila ďalšiu dôležitú vec o plotoch.

Plot totiž nie je riešenie.

Plot je len začiatok.

Keď plot nemáte, snívate o tom, aké bude všetko jednoduché, keď ho raz postavíte.

Keď ho máte, zistíte, že ho treba kontrolovať.

Kosiť okolo neho.

Opravovať.

Napínať.

A hlavne… zatvárať bránku!

Lebo plot funguje len dovtedy, kým človek nezabudne na tú jednu jedinú vec, ktorá v celom systéme zostala pohyblivá.

A presne na tú čakajú zajace.

Bez plotu nám všetko jedli srny.

S plotom nám to aj tak žerú zajace.

Rozdiel je len v tom, že teraz presne viem, kto je vinník. Ja, lebo som zabudla zavrieť bránku.

Ale musím priznať, že je na ne veľmi ťažké hnevať sa.

Lebo keď idem autom po ceste z domu, stretávam ich pravidelne. Sedia pri krajnici s tými svojimi obrovskými ušami a výrazom absolútnej nevinnosti. Vyzerajú skôr ako plyšové hračky než ako organizovaná zločinecká skupina špecializovaná na kaleráb.

Lenže ja už poznám pravdu.

A zajace vedia, že ju poznám.

A napriek tomu sa na mňa pozerajú takým spôsobom, akoby mi chceli povedať:

„Keby si tú bránku zatvárala, mohla si mať ešte svoje kaleráby.“

A najhoršie je, že majú pravdu.

Takže keď ich teraz vidím sedieť pri ceste, už ich ani nevolám zajace.

Volám ich perkelt.

Zatiaľ len pracovne.

Ale ak mi zožerú ešte pár kalerábov, možno ich preklasifikujem z voľne žijúcej zveri na kuchársku inšpiráciu. Lebo veď zajace sú predsa najlepšie v perkelte.

Plotu verím.

Neverím zajacom a občas ani sebe 😉